Scéna.cz 

* Pán Kovár, zamýšľali ste sa niekedy nad tým, prečo ste si herectvo vybrali za "chlieb svojho života"? Videli ste v divadelnom umení nejaké poslanie alebo len istú výnimočnosť?

Zo začiatku svojich dotykov s herectvom som sa stretával s ľudmi, ktorí akoby ma zvonku upriamovali na to, čomu sa povie predpoklady pre túto profesiu. Či už to bola pani Koštialová v bývalom bratislavskom Pionierskom paláci, kde pôsobila v dramatickom krúžku. Potom spolupráca v rozhlase v Divadielku Za rampami Gustáv Valach ako náš umelecký tútor. Až potom som si začal uvedomovať výnimočnosť poslania herca. Keď som začal hlbšie chápať zmysel svojej práce. Ale toto poznanie príde až po mnohých rokoch kontaktu herca s divákom.

* Počas svojej doterajšej kariéry ste mali možnosť spolupracovať s viacerými výraznými hereckými osobnosťami. Na Novej scéne s režisérom Vladimírom Strniskom (napríklad v roku 1976 pri tvorbe dnes už kultovej inscenácie Clavijo). Na javisku Divadla Astorka - Korzo ´90 zas s režisérmi Romanom Polákom (napríklad pri inscenáciách Cyrano, Ujo Váňa a Les) a Jurajom Nvotom (Macocha). Ako ste ich vnímali a čím Vás stretnutia s nimi obohatili?

Je zaujímavá spolupráca s režisérmi, ktorí majú vlastné videnie a pohľad na svet cez realizáciu inscenácie, kde má herec dominantné postavenie. Na Novej scéne v spolupráci s Vladimírom Strniskom dá sa povedať že bol do istej miery - tým, že dokázal do hĺbky analyzovať text, pretože je aj výborný dramaturg - bol v istom zmysle učiteľom detailu a hereckej skratky. Jeho inscenácie sa vyznačovali významonou presnosťou a všetci na javisku sme vedeli o čom v danej situácii hráme. Roman Polák je režisér, ktorý sa snaží hladať analógie situácií, ktorými prechádza postava v rozličných druhoch emócií. Práca s ním je preto tiež zaujímavá. Myslím si, že inscenácia Uja Váňu je jeden z najlepších výsledkov Čechovových hier, v ktorých som hral. Svädčí o tom aj záujem divákov. Ďuro Nvota a jeho hladanie komlexného obrazu človeka zase prináša tón ľudskosti a pravdy.

* Vaša herecká kariéra je zatiaľ spojená so štyrmi divadlami - jedným vidieckym a tromi bratislavskými. V ktorom z nich ste sa cítili najlepšie? A čo vlastne vo vašom prípade stálo, povedané športovou terminológiou - za výmenou "jednotlivých dresov"? Bola to vaša ctižiadosť alebo skôr podnet z druhej strany?

Krajové divadlo Nitra bolo mojou štartovacou dráhou po skončení školy. Zaujímavá spolupráca bola v ňom s režisérom Karolom Spišákom, ktorý bol takou mojou sudičkou, lebo na jeho doporučenie ma angažoval vtedajší šéf Novej scény Rudolf Mrlian. Herecký apetít je uspokojovaný nielen príležitosťami, ale predovšetkým režisérmi a hereckými partnermi, ktorí sú zárukou kvality jednotlivých inscenácií. Takých som tu našiel - boli to hereckí kolegovia Vlado Müller, kolegovia z Divadla na Korze a režiséri Miloš Pietor, Vlado Strnisko a ďalší. Režisér Pietor bol zameraný na ruskú klasiku a mal som možnosť u neho hrať Čechova - Ivanov, Čajka (2x - postavy Medvedenko, Trigorin). Oproti tomu režisér Strnisko hladal hry, v ktorých sa mohla vyjadriť analógia k tomu, čo sme žili. Dokázal nastaviť cez politikum hry zrkadlo vtedajšiemu systému. Každé divadlo mi teda ponúklo rôzne príležitosti a aj zvedavosť ma motivovala k zmene "dresov".

* Umelecké povolanie sa priam stotožňuje s adketívom slobodné. Sloboda rovná sa však zodpovednosť. A zodpovednosť hodnotíme, resp. človeka, od ktorého ju očakávame: uniesol ju - nesklamal, či neuniesol - zlyhal. A potom je možné odpustenie. Čo viete odpúšťať v kumšte? A u ľudí vôbec? Aj morálne zlyhania?

Poznanie osobného zlyhanie vedie alebo ku katarzii - sebaspytovanie seba samého, a tým k hlbšiemu poznaniu svojich vlastností a schopností uskutočniť nejaký reálny čin v živote. Myslím si, že človek sa môže pomýliť, ale mal by si vedieť priznať svoju chybu. V kumšte je práca kolektívna a na jednotlivé zlyhania vás v dobrom môžu upozorniť kolegovia z tímu, v ktorom spolupracujete. Pokiaľ režisér, ktorý má dominantné postavenie trvá na svojom názore a dokáže ho zargumentovať predpokladám, že sa môže stať v pracovnom procese pravdou, ktorú prijme aj divák. Ale stane sa, že príde k obojstrannej nekomunikatívnosti. A taká tvrdohlavosť býva horkou pilulkou. Režiséri potom hľadajú odpustenie v tíme, s ktorým spolupracovali. A to sa dá odpustiť.

* Často stvárňujete vážnych mužov. Hovorí to niečo aj o vašom charaktere? Požívate aj v súkromí povesť človeka vážneho, prísneho, odmeraného a zásadového?

Som šokovaný mojim imidžom "prísny, odmeraný, zásadový". Veľmi rád by som si zahral komédie, kde by som tento imidž obrátil naruby, pretože sa rád smejem, mám okolo seba ľudí usmiatych a aj keď je to dnes ťažké - optimistov.

* Zdravim do Bratislavy - Pane Kovar, jak se ma chovat chlab v dobe predvanocni horecky?

Na Slovensku útekom do hôr. Peniaze odložiť na miesto, nad ktorým je napísané: Pozor, zlý pes! Ale k ženám byť mimoriadne vľúdny.

* V súčasnosti dabing živí oveľa viac našich hercov ako pôvodné televízne a filmové diela. Dabing z nich však zároveň robí akýchsi "neviditeľných duchov" rôznych zahraničných hviezd a hviezdičiek. Ste rád hercom bez tváre? Čo vám dáva dabovanie?

Myslím si, že dobrý dabing je takisto umenie. Pravdivosť emócií, ktoré prepožičiava dabujúci herec postave môže z neho urobiť pre diváka takisto zážitok, ktorý je porovnateľný s vizuálnou zložkou filmu. Zlý dabing môže pokaziť dobrý dojem z filmu. A preto som rád, že môžem prepožičiavať svoj hlas rôznym hercom z celého sveta.

* Je ťažšie nadabovať filmovú alebo seriálovú postavu?

Počas práce na seriály sa "spoznám" bližšie s hercom, ktorého dabujem ako pri dabovaní sólového filmu. Dokonca už mám v uchu jeho temporytmus reči, intonáciu, ba dostáva sa mi až pod kožu.

* Máte svojho herca, ktoré rád dabujete?

Momentálne dabujem brazílsky seriál Král dobytka - v nej postavu Giacoma Berdináciho. Tento herec mi pripravil z dabovania naozaj zážitok. Niekoľkokrát som mal možnosť robiť Jacka Lemonna, čo bola tiež "chuťovka".

* V poslednom desaťročí ste mali minimálne dvakrát príležitosť stvárniť na javisku profesora (A. V. Serebriakova, profesora na penzii v Čechovovom Ujovi Váňovi a profesora Joha v Mametovej Oleanne). Profesorom ste však vlastne každý deň, nakoľko pôsobíte na VŠMU ako pedagóg. Môžete teda prezradiť, čo ste do týchto úloh vložili z vlastnej skúsenosti?

V herectve je zaujímavý fenomén - niekedy realita života sa premieta do hry, ktorú robíte a naopak, niekedy sa stane, že to čo hráte na javisku, alebo niečo z toho, sa stane realitou aj vo vašom osobnom živote. Preto cítim podstatu vašej otázky v tom, do akej miery sa tento fenomén v živote herca môže prekrývať. Samozrejme, človek v súkromí často zažíva emócie, ktoré môže použiť aj na javisku, ale v iných situáciách. V situáciách, ktoré mu predpíše autor. Tam hľadám styčný bod medzi mojimi vlastnosťami a javiskovou pravdou.

* Mám informácie, že hráte v najnovšom slovenskom filme Vadí-nevadí. Prezraďte niečo o svojej postave v ňom. A len tak naokraj - čo vám vadí a nevadí...?

Vo filme hrám spolu s režisérom Stanislav Párnickým, kameramanom Jankom Ďurišom trojicu policajtov. Sme tam tak do počtu, ale nevadí. Má to v sebe humor.

* Vo vašom curriculum vitae sa spomína vzťah k takým básnikom ako J. Smrek alebo M. Rúfus, ktorých tvorba odráža zaujatie základnými hodnotami života ako sú láska, vzťah k rodnej zemi, k domovu. Je hlboký zážitok skutočnosti hnacím motorom aj vášho života?

Táto poézia je aj obrazom môjho vnútorného sveta. V jej jednoduchosti, ale v hlbokej pravde je aj moja motivácia v hľadaní zmyslu života. A keďže moje korene sú v súvislostiach aj s ľudmi a krajinou, v ktorej žijem, vraciam sa v tejto poézii k odpovediam na moje otázky o zmysle života.

* Onedlho sú tu Vianoce, preto dovoľte, aby som sa opýtal: Aký je váš vzťah k týmto sviatkom?

Okrem, povedal by som trhového, komerčného "použitia" Vianoc, kde sa stávam súčasťou tohto silného prúdu sú pre mňa Vianoce symbolom zrodu a obnovy, čistoty v narodení malého Ježiška.