Scéna.cz 

Eva Urbanová ako Dievča zo Západu

„3, 2, 1“ – čísla čiernobieleho štartovacieho filmového pásu premietané na tylovej opone otvárajú novú inscenáciu opery Národného divadla La fanciulla del West. Táto siedma majstrova opera spadá do menej úspešného skladateľovho obdobia – po Tosce komponuje Butterfly, v ktorej ešte dráma víťazí nad melodramatickým sentimentom, čo však už neplatí, ani o Fanciulle, ani o Rondine. Aj v Dievčati zo Západu je to však stále Puccini so svojou nezameniteľnou hudobnou rečou, v mnohom už poučenou súvekou hudbou, často veľmi dráždivou a pozoruhodnou. Úvodné režisérske gesto teda naznačilo ako sa možno s týmto podivuhodným Pucciniho opusom vyrovnať. Pozrieť sa na toto dielo optikou filmu pre pamätníkov, pristúpiť na jeho rozprávkovú poetiku (veď čo iného, než rozprávka pre dospelých je western?) a docieliť v divákovi sladko nostalgický pocit, hoci aj s miernym pousmiatím. To by sa však práca režiséra Jiřího Nekvasila nesmela skončiť s predohrou. V inscenácii totiž nijako nepracoval s charaktermi postáv, nebudoval vzťahy, neprezradil nič o svojom náhľade na toto dielo. Opäť sa až príliš spoľahol na scénografiu Daniela Dvořáka, ktorá určovala ráz inscenácie, no zrejme bez ohľadu na režiséra, pretože ten sa na otvorenom javisku utápal v iluzívnej popisnosti bez osobitej výpovede.

Režijne nevyužité zostali aj niektoré vydarené, symbolicky poňaté obrazy (svoju rolu tu hralo imaginatívne svietenie, napr. v 1. dejstve, pripomínajúce nielen lúče slnka, ale aj trblietajúce sa zlato). Sugestívnu atmosféru sa podarilo vytvoriť v 2. dejstve. Miestami sa mi videlo, že tvorcovia zachovávajú úsmevný odstup od inscenovaného diela (maľovaný prospekt, bizarné sirény zdobiace barový pult, rozmerný vypchaný medveď stojaci v rohu baru, či zlatokopi vyliezajúci z akýchsi dier – baní v 3. dejstve) – lenže som si jednak nebol istý, či niektoré tieto prostriedky nemyslia vážne a jednak aj ak nie, na vytvorenie dojmu nejakého nadhľadu nestačili (celkom opačný pocit som mal napr. u Gréckych pašií tohto týmu, kde však takýto princíp ku škode veci celkom negoval operu Martinů).

Po hudobnej stránke sľubovalo veľkorysé obsadenie onakvejší zážitok, no musím žiaľ konštatovať, že ani ten sa nedostavil. Svoju prácu si hádam najlepšie odviedol orchester pod vedením Johna Fiore, ktorý dokázal rozihrať i jemnejšie finesy partitúry, akurát forte znelo v sláčikoch nepresne. Prvému obsadeniu dominovala bezproblémovým prednesom Eva Urbanová. Jej Minnie chýbalo k dokonalosti len viac emócií a pevná režisérova ruka, ktorá by pomohla kreovať výklad postavy, ktorý zostal zahmlený. Zaskočil ma John Wegner ako Jack Rance, inak vynikajúci Wotan pražského Ringu, ktorý sa v Puccinim podľa môjho názoru štýlovo strácal a nenašiel pochopenie pre pravidlá talianskej kantilény, hoci herecky bol veľmi disponovaný (frajersky ležérny, až sympatický šerif bol asi jeho vlastným vkladom, pretože v celku svoje opodstatnenie nemal). S Puccinim je síce zrastený Gustavo Porta (Dick Johnson), ktorý však (hádam pre indispozíciu?) objemom a prieraznosťou svojho hlasu zďaleka nepostačoval titulnej hrdinke. Veľmi dobre sa predstavili Jan Vacík ako Nick a domáci Zdeněk Plech ako Ashby.

Prvé uvedenie Dievčaťa zo Západu v Národnom divadle sľubovalo udalosť, no výsledný dojem sa ponášal skôr na (lepší) priemer Národného divadla. Škoda.
Písané z prvej premiéry, 5. 4. 2007.