Scéna.cz 

V Mníchove sa vynorila Undine

Keď sa Albert Lortzing púšťal do komponovania svojej Undine (1843-45) podľa rovnomenného románu de la Motte Fouquého, existovalo už niekoľko podobných dramatizácií – medzi nimi aj v Berlíne s úspechom uvedená rovnomenná opera E. T. A. Hoffmanna (1816). Skladateľ sa tentokrát prekvapujúco odvrátil od ľahšej múzy a ukázal, že aj vo vážnom žánri dokáže stvoriť presvedčivé dielo – opera sa popri Cárovi a tesárovi stala najhrávanejším autorovým opusom, ktorý však na svoje objavenie mimo Nemecka ešte len čaká. Zároveň v nej Lortzing pokročil v hľadaní optimálnej opernej divadelnej formy, opustil čiastočne princípy tzv. Spieloper, ubral hovoreného slova a poučený najnovším hudobným vývojom položil väčší dôraz na orchester, a to predovšetkým v prepracovanej, druhej verzii (Viedeň, 1846), ktorú – s drobnými škrtmi v nespievaných dialógoch – od 17. decembra 2006 v Mníchove uvádza Staatstheater am Gärtnerplatz.

Dramaturgia divadla potvrdzuje orientáciu súboru na tradičný nemecký repertoár, ktorý býva u známejšieho suseda, Bayerische Staatsoper, zatláčaný veľkými a náročnými dielami svetovej literatúry a wagnerovského kánonu. Preto je dobre, že sa tu hrajú Nicolai, Flotow, Lortzing, či Beethoven ktorí dostanú len málokedy priestor inde. Navyše táto hudba celkom korešponduje s naturelom tunajšieho orchestru a istá profilácia prospieva aj sólistom. Z tých sa po speváckej stránke dobre predviedla svojim širokým dramatickým diapazónom predovšetkým Sandra Moonová v titulnej role. Dobre obstál i Wolfgang Schwaninger v úlohe rytiera Huga von Ringstetten, o ostatných spevákoch však treba konštatovať, že sa dopúšťali mnohých zbytočných chýb – tu mal zakročiť dirigent Andreas Kowalewitz, ktorý má inak so žánrom bohaté skúsenosti. Jeho erudícia sa podpísala pod štýlovo presným vyznením lyricko-dramatickej partitúry, s elegantne a jemne modelovanými, ľahko sa nesúcimi tónmi v orchestri. Vo vynikajúcom svetle sa blysol miestny zbor (Christian Jeub).

Zásadnú výčitku však treba vzniesť voči réžii. Claudia Dodererová je síce uznávanou výtvarníčkou, nerozumiem však tomu, ako mohli vzbudiť záujem jej réžie – pre ktoré bola k inscenovaniu povolaná znovu – pretože zjavne vonkoncom neovláda prácu s hercom. Jej postavy strnulo stoja, prípadne „esteticky“ mávajú rukami (Undine) – skoro režisérku podozrievam, že sa školila u prof. Věžníka alebo aspoň čo-to odpozerala z Troškovej Rusalky. Sporné je aj vyznenie opery, kedy Undine, rytier von Ringstetten a vodník Kühleborn spolu zmierlivo odchádzajú do vodnej ríše, akoby sa ani nič nebolo stalo. Jej poetike isto nemožno vytknúť dôvtipnú hru s priestorom alebo scénické návrhy, ba aj podarený gag, problémom však je, že Dodererová zostáva aj v profesii režisérky iba scénografkou, čo je kopyto, ktorého by sa asi mala držať.