Scéna.cz 

Beze dne a bez noci R.Z. Nováka

Pražské Národné divadlo počtom svojich operných premiér predčí akékoľvek iné široko-ďaleko. Platí to aj o dielach najnovšej opery, uvádzaných v svetovej premiére. Samotná štatistická skutočnosť sa javí veľmi pozitívne a býva trebárs na Slovensku dávaná za príklad starostlivosti o súčasnú opernú tvorbu. Odvrátenú stranu mince ale tvorí spôsob realizácie takýchto diel. Bušení do železné opony síce prináša nové diela, často však v nedôstojnom naštudovaní (neúčastní sa ho ani orchester divadla, málokedy domáci sólisti) a čo je najmenej vyhovujúce, len v jednom predstavení. Tieto diela po sebe nezanechávajú žiadnu stopu, a preto je mi omnoho milšie, ak sa divadlo rozhodne naštudovať nové dielo, ktoré zaradí do svojho repertoáru, ako tomu bolo v prípade Smolkovho Nagana.

Bohužiaľ nepovšimnutá prešumela aj premiéra opery skladateľa a dirigenta Romana Z. Nováka. Sám Novák označuje operu Beze dne a bez noci za „hudobné divadlo v troch scénach“, čo dokladá žánrovú nevyhranenosť modernej opery, vo svete už dlhšie markantnú. Bez ohľadu na to konštatujme na začiatku, že ide o vydarené dielo. Kvalitný text Gudrun Orletovej tvorí tri obrazy, ktoré zobrazujú rôzne situácie v živote Lary. Konkrétna fabula je upozadená v prospech fragmentarizujúcej nechronologickej formy, tušiť však, že hlavná hrdinka sa vždy znovu a znovu zaoberá svojim vzťahom k jednému mužovi. Autori si potom kladie otázku či a za akých okolností je vôbec možné tento vzťah realizovať a povedzme, že riešenie opera neobsahuje, aj keď vyústenie je skôr optimistické. Hudobne je to opera cum grano salis symfonická, s výrazným priestorom pre divoké intermezzá s prekvapujúcou inštrumentáciou. Aj inokedy sa skladateľ nechal strhnúť všeprehlušujúcou búrlivou riavou, ktorú utlmí keď potrebuje nechať zaznieť kľúčové slová. Dielo je založené na emocionalite a len ak to autor považuje za vhodné, vytvorí i melódiu, dokonca tak konkrétnu ako tango v 2. obraze. Kritickú poznámku mám však ohľadne úlohy hudby v tomto diele. Nazdávam sa totiž, že aj keď je dielo vymedzené ako „hudobné divadlo“, neoprávňuje to rezignovať na dramatickú nosnosť hudby. Neraz som mal pocit, že tá tu nemá vzťah k dramatickému textu, čo považujem za chybu. Nemôže totiž byť len vatou, ako tomu niekedy býva pri hudbe k činohernej inscenácii.

Réžie diela sa ujal Jan Minařík, ktorý sa na malom priestore snažil predovšetkým sprehľadniť situáciu a prehĺbiť niektoré motívy diela, čo sa relatívne podarilo hercom (akokoľvek bolo ich herectvo šablónovité a umelé), no menej režisérovi. Z hľadiska divadelného bola akcentovaná otázka komunikácie, neschopnosti postáv na seba reagovať, čo je isto veľká aktuálna metafora. O zvláštne napätie nostalgického a súčasného sa postarala výprava, situujúca operu kamsi do druhej štvrtiny minulého storočia. Svojim partom pevecky vyhoveli Kristýna Valoušková i František Zahradníček v hlavných úlohách. Hudobne dielo autenticky naštudoval autor s orchestrom Artn.