Pavel Fieber: Mám radosť z toho, že môžem v Brne pracovať
autor: archiv divadla
Nemecký herec a režisér Pavel Fieber, československý rodák, študoval psychológiu, následne herectvo a réžiu, neskôr tiež spev. Prvé herecké angažmán získal vo Viedni, neskôr pracovall napríklad v divadlách v Bonne, Düsseldorfe, Berlíne, Karlsruhe, Salzburgu, či Brémach. Popri profesii režiséra a herca pôsobil tiež ako riaditeľ opernej školy pri Mestskom konzervatóriu v Mohuči a ako intendant v divadlách v Ulme, Kaiserslautern a Karlsruhe. Z jeho réžijnej práce stojí za zmienku práca na klasickom dramatickom diele (Shakespeare, Schiller), opere (Wozzeck, Carmen, Boris Godunov, Figarova svadba) muzikáli a operete. V Českej republike sa predstavil v Městském divadle Brno réžiou muzikálu Cabaret a operiet Veselá vdova a nedávno premiérovaný Netopier.
Isto nie. Stanislav Moša ma jednoducho pozval. A keďže tu divadlo funguje veľmi dobre, rád prichádzam naspäť.
Seminár Maxa Reinhardta kladie veľkú váhu na vzdelanie herca. Uňho sa predovšetkým všetci učia hrať situácie. V seminári bol aj veľký operný režisér Walter Felsenstein, ktorý nám tiež mnohokrát zdôrazňoval, že aj keď chce človek inscenovať operu, musia sa situácie pokiaľ možno čo najviac navzájom vybudovať a vziať vážne. Len potom to môže byť komické.
Vlastne len menšiu. Z mojich asi 120 réžií je zhruba 80 činoherných. Len v posledných rokoch robím mnoho hudobného divadla, ale moja hlavná práca vždy bola a je činohra.
Nesporne. Existujú veľké rozdiely medzi českým a nemeckým divadlom, pretože to nemecké je totálne zviazané zákonmi a odborárskymi predpismi. Preto sa musíte neustále pozerať na hodinky: „Aha, teraz je pauza, aha teraz je koniec...“. To všetko tu vonkoncom nie je. Ľudia skúšajú celkom v pohode a ako je nutné. Orchester napríklad až do konca skúšky. V Nemecku skúša orchester dve a pol hodiny, a potom je koniec. Takže podmienky sú v Nemecku omnoho horšie. Preto mám aj väčšiu radosť z toho pracovať tu.
Obecenstvo je napríklad v Berlíne omnoho otvorenejšie ako tu v Brne. Tiež v Stuttgarte, Kasseli, Bonne, kdekoľvek v Nemecku, či Rakúsku je značne živšie. Tu je také opatrnejšie. Je to ale v poriadku.
Začal som inscenovať operetu veľmi neskoro, lebo si myslím, že zrežírovať operetu je to vôbec najťažšie. Zväčša – a Netopier je výnimkou – je príbeh v operete veľmi jednoduchý a hlúpy. Ono zrežírovať to „najľahšie“ je tak vlastne najťažšie. Ak inscenujete Shakespeara alebo Toscu máte výborný kus. V operete je obtiažné urobiť ju živú, oživiť jej vtip. Moju prvú operetu som teda inscenoval len pred desiatimi rokmi. Dovtedy som ponuky neustále odmietal: „Ne, nie, nie, to je príliš ťažké!“.
Myslím si, že áno. Pre každú šou je publikum. Taktiež pre operetu. Ak chce človek operetou ľudí zabávať, potom to zmysel má. Ak pôsobí všetko na javisku ako z archívu a nikoho to nezaujíma, je to zle. Opereta má pobaviť a dôležité je vyprodukovať zábavu, ľudia sa potom nenudia, sú uveličení a vravia si: „Á to je pekné!“.
Sú niektoré, kde to je. Myslím ale, že sa človek nemá pokušať z operety vyťažiť napríklad sociálnu kritiku. Opereta musí byť dobrou zábavou.
Ak všetko dobre dopadne, budem tu v roku 2006 robiť Fidlikanta na streche (Šumaře na střeše).
Áno, vtedy som bol ešte intendantom v Karslruhe. Za toho času sme z Karlsruhe hosťovali v Prahe na fesitvale nemeckého divadla. Tiež v Brne bolo možné vidieť našu inscenáciu – Korngoldovo Mŕtve mesto. V blízskej budúcnosti tu ale neplánujem nič iné, než hosťovanie v Brne, kam sa teda znovu vrátim.
TIP!
Časopis 18 - rubriky
Časopis 18 - sekce
DIVADLO
VČD uvede derniéru hry Kdo se bojí Beatles
Pardubický soubor před rokem uvedl českou premiéru hry slovenského dramatika Viliama Klimáčka Kdo se bojí Beat celý článek
HUDBA
Anna K. představila svoje Údolí včel
Dlouholetá populární stálice na české hudební scéně, zpěvačka Anna K., po šesti letech opět vystoupila a to 25 celý článek
LITERATURA/UMĚNÍ
Audioknihou roku 2023 se staly memoáry
Vítězem ankety Audiokniha roku 2023 se stala memoárová kniha Vlastní životopis spisovatelky Agathy Christie na celý článek