Scéna.cz 

Prodanka 2004 alebo Vodníci zabývaní na českej dedine

Národní divadlo Praha predstavilo novú inscenáciu Predanej nevesty. Ako uviedol režírujúci šéf opery Jiří Nekvasil dielo sa uvádza preto, lebo po stiahnutí starej inscenácie, musí v Národnom prísť „Prodanka“ nová. Otázka však znie, prečo bola sťahovaná kvalitná inscenácia Josefa Průdka, ak nemala byť zamenená za nejaký novo formulovaný názor k dielu.
Inscenácia síce začína skvelým nápadom – ouverturou rozohranou partiou mládeže maľujúcou siluetu dediny. Postupne sa ale réžia uchyľuje k samoúčelnému, bezmyšlienkovitému vŕšeniu nápadov jednoho za druhým. Nevedno prečo sú zboristi oblečení v čudesných zelených „hastrmanských“ kostýmoch (Zuzana Krejzková), či prečo po javisku behajú Sokoli neúnavne predvádzajúci rôzne zostavy pripomínajúc tak všesokolský zlet. Asi najmenej čitateľná je réžia scény komediantov (Michal Dočekal), kde vidíme vojakov (v uniformách Únie z vojny Severu a Juhu?) mávajúcich akousi modrou vlajkou (?!), či zadok vytŕčajúce tanečnice kankánu, medzi ktorými pobehuje dieťa v kostýme modrého plyšového zajaca (á la Azuritko) – zrejme skúška nosnosti Smetanovho opusu, ktorý ozaj unesie veľa. Množstvo ďalších, rýchlo sa vyčerpávajúcich, ozvláštnení parodického rázu na mňa pôsobilo ako perzifláž doterajšej inscenačnej tradície a stáročných klišé. Tú však nenahradili ničím novým – inscenátori prosto rezignovali na akýkoľvek výklad diela.

Dominantným prvkom scénografie Daniela Dvořáka je mohutný praktikábel, ktorý je nositeľom rôznych významov a v skratke charakterizuje prostredie. Inak sa hrá na wilsonovsky prázdnej scéne, avšak niekedy prechádzajúcej z monochromatickej lyričnosti do zbytočne hýriacej farebnosti. Prínosom je snaha o charakterizáciu postáv. Vašek napríklad je hraný ako naprostý infantil a blbec, hádam ešte väčší než akého sme vídali na javiskách doteraz. Kecal je tak trochu zákerný, tak trochu milo naivný dohadzovač, ktorého nám je až ľúto. Zreteľné je naznačenie vzťahu Mícha – Jeník, ktorý je evidentne srdečný, pričom je zjavné, že problémom, pre ktorý opustil Jeník domov bola macocha Háta.
Šéfdirigent opery, Oliver Dohnányi, naštudoval dielo starostlivo, ale akosi bez myšlienky („ako si to skladateľ želal“). Pietny prístup je v poriadku, ale nemať ako umelec názor je na pováženie. Treba oceniť presný zbor a výborne hrajúci orchester, z ktorého počuť každý tón. Akurát tempá boli miestami na môj vkus prirýchle. Na II. premiére odspieval bodro svojho Jeníka Valentin Prolat. Ku cti mu slúžili najmä pevné výšky a vynikajúco osvojená výslovnosť. Nezahanbená zostala i Dana Burešová, aj keď dokonalá Mařenka to nebola. Herecky pozoruhodný, ale pevecky až prekvapujúco konvenčný bol prejav Jiřiho Sulženka ako Kecala.
P.S: Uvidíme jaká bude cesta nové „Prodanky“ k divákovi.