Scéna.cz 

Bezradní Orfeus s Eurydikou

Možno len privítať, že sa Národné divadlo rozhodlo obohatiť svoj repertoár o predmozartovský titul . Gluck do Stavovského divadla bytostne patrí, je to priestor, ktorý mu svedčí. Navyše by sa dalo očakávať, že vzhľadom k miestu Prahy v Gluckovej tvorbe (pôsobenie v Locatelliho spoločnosti a osobitne premiéra Ezia v Divadle v Kotcích, dodnes v Národnom divadle neuvedenom) bude Gluck častejším hosťom v repertoári. Nie je tomu tak – z jeho asi 50 opier zazneli doposiaľ v Národnom divadle len tri (obe Ifigénie a Orfeus a Eurydika), pritom by si to prinajmenšom taká Armida alebo Alceste rozhodne zaslúžili.

Samotný výber titulu ale netreba haniť. Orfeus a Eurydika je nesporne z kľúčových diel opernej literatúry a v Prahe sa tiež dlho (50 rokov) nehralo (a ak sa hralo, tak nikdy nie v celkom pôvodnej verzii). Dramaturgia siahla po prvotnej viedenskej verzii na talianske libreto, avšak s tou zmenou, že Orfea spieva podľa moderných zvyklostí barytonista. Osobne mi táto verzia viac konvenuje, pôsobí akosi autentickejšie, surovejšie, než efektná a uhladená parížska alternatíva, vždy však záleží na tom, čo ňou chcú inscenátori povedať (napr. Wilsonova inscenácia v Théâtre du Châtelet z roku 1999 logicky vyrastá práve z verzie parížskej). Obávam sa, že pražskí inscenátori sami nevedeli, čo inscenáciou chcú povedať. Z inscenácie je až príliš poznať, že Hartmut Schőrghofer (réžia a scéna) je síce etablovaným scénografom, ale nie režisérom. Vytvoril ohromujúcu a isto nákladnú výpravu, ktorej dominujú schody klesajúce od hornej zadnej časti javiska smerom dopredu k proscéniu. Je to zrejme priamy odkaz k Appiovej scéne Orfea a Eurydiky (režisér Émile Jaques-Dalcroze, Hellerau 1913), od tej doby viac ráz napodobenej. Prečo vlastne nie, ak je to účelné. Problém však spočíva v tom, že režisér si touto stavbou celkom zapratal hrací priestor, hereckú akciu musí organizovať na schodoch a bohužiaľ mu to príliš nejde, napriek nasadeným výkonom zboru (i za týchto okolností prekvapujúco dobre pripravený a podávajúci i profesionálne herecké výkony) a sólistov. Režisérovi sa nedarí vykresliť postavy, vzťahy medzi nimi, ani vyjadriť vlastnú tému. Inscenáciu samotnú potom nezachránia ani scénické efekty v II. a III. dejstve, kedy sa konštrukcia s monumentálnym schodiskom zdvihne, takže odkryje priestor pod ním (t.j. podsvetie), kde na posteli leží Eurydika. Scénograficky impozantné, ale obsah opäť chýba – navyše druhá polovica večera po zbytočnej prestávke vynútenej zložitou prestavbou stráca i divadelný temporytmus. Je škoda, že divadlo nesiahlo po niektorom zo skúsených režisérov nemeckého divadelného priestoru – je ich tam veľa a mohli by sme sa tu od nich mnohému priučiť. Takto nezostáva, než za dobrým operným divadlom cestovať k susedom.

Naštudovanie nijak neočarilo ani hudobnou stránkou veci. Na 2. premére neznel orchester veľmi štýlovo, ani bezchybne. Od dirigenta Jana Lathama-Koeniga by som očakával väčšiu precíznosť. Vyzdvihnúť treba Jiřího Hájka, ktorý na dobrej úrovni a s citom pre Gluckovu hudbu kreoval svojho Orfea, i presnú Mariu Fajtovú ako Eurydiku, ktorú poňala viac ako neznesiteľnú hysterku, akcentujúc tento až civilný aspekt prtíomný v Gluckom podanom mýte.