zvláštní poděkování
Quantcom.cz

Výlety nikam

Výlety páně Broučkovy

autor: Patrik Borecký  

zvětšit obrázek

Janáčkove Výlety pána Broučka podľa próz Svatopluka Čecha sa rodili v ťažkých pôrodných bolestiach niekoľko rokov. Výlet pána Broučka na Mesiac vznikal v rokoch 1908 až 1917, druhá časť Výlet pána Broučka do XV. storočia krátko na to. K premiére však došlo až v roku 1920, v Prahe. Ostatné tunajšie naštudovanie malo premiéru 22. marca 2018 a jeho réžie sa ujala slovenská režisérka Sláva Daubnerová, ktorá v pražskej opere hosťuje po tretí raz. Debutovala s operami Dmitrija Šostakoviča Orango a Antiformalistický jarmok, znovu sa uviedla Gounodovou lyrickou operou Rómeo a Júlia a teraz teda vykročila na pôdu českej opery, a to práve so zložitou látkou, na ktorej si už nejeden inscenátor vylámal zuby.

Oriešok predstavuje samotné bipolárne vyznenie diela. V prvej časti si Janáček na spoločnosti „mesačňanov“ uťahuje z prázdneho krasodušného rečnenia „pražskej kaviarne“, ktorá ho ako skladateľa odmietla. Akýsi zemitý kontrapunkt k tejto societe tvorí protagonista Matěj Brouček, ktorý akoby mal určité Janáčkove sympatie. Ak sa teda v prvom diele prinajmenšom na prvý pohľad javí, že Brouček je pozitívnou postavou, v druhej časti – výjavoch z doby husitskej – je Broučkov zbabelý defetizmus alebo možno švejkiáda stavaný do protikladu k hrdinským skutkom Žižkových obrancov Prahy. Možnože je tento rozpor v titulnej postave determinovaný aj historicky – koniec-koncov, prvá časť vznikala ešte pred vojnou, druhá už v dobe historického zápasu československých légií o našu samostatnosť. Je Brouček zdravým pragmatikom, vedomým si hodnoty života a jeho slastí, alebo je to malomeštiacky odporný primitív nehodný vyšších úloh človečenstva? Pre režiséra zložitá situácia, ak chce Broučkov charakter ucelene interpretovať.

Sláva Daubnerová zahltila javisko symbolmi, no dala len málo odpovedí na tieto otázky. Čo znamená Brouček pre našu dobu? Možno však len zbytočne hľadám „posolstvo“ tam, kde ho režisérka vedome opustila, aby diváka uniesla komikou jednotlivých výstupov, ktoré často pripomínajú vyslovene uzavreté skeče.

Scénicky vzaté je prvý diel vtipným spôsobom prenesený na pôdu výtvarnej akadémie z doby vzniku opery, kde sa muži so štetcami ako obyvatelia Mesiaca usilujú pomerne nezúčastnene o zachytenie pôvabu nahých modeliek. Očakával by som, že takáto scéna bude pre režisérku príležitosťou pre kritiku sexualizovaného obrazu ženy ako objektu, ale nevyznela tak. Aj tu sa ukazuje nedôslednosť inscenátorov v práci s charakterom titulného hrdinu. Brouček v úvode opery hltavo poškuľuje po Málinke, milenke Broučkovho nájomníka, ktorú si vo svojich snoch stotožňuje s Etherou a Kunkou. Lenže tu tento živočíšny hedonista zrazu sedí absolútne nevzrušene v tesnej blízkosti tancujúcich nahých dievčat a nijako sa neodlišuje od akademických „mesačňanov.“

Druhá časť pripomína divadelný fundus alebo kunstkomoru a ide zrejme o odkaz na výtvarnú akadémiu z prvej časti. Brouček sa motá medzi kusmi Žižkovej jazdeckej sochy od Bohumila Kafku či brneniami, až do chvíle kým narazí na husitov, ktorých kostýmy pripomínajú pracovný odev robotníkov. Akcentovanie paralely so socialistickým revolučným hnutím je možné, tým skôr, že komunistický režim týmto spôsobom náboženské husitské hnutie sprofanoval. Nestačí sa ale uspokojiť s jeho ilustráciou, ak nie je význam tohto pripodobnenia aj koncepčne dotiahnutý. Prečo sú husiti proletármi a čo z toho vyplýva pre výklad tejto opery a nášho dneška?

Réžia divákovi naznačuje, že predmetom diskusie má byť česká národná identita. Svedčia o tom odkazy na českú históriu, modely ikonických českých stavieb alebo projektovanie niektorých konkrétnych osobností do určitých postáv čo čiastočne zodpovedá už Janáčkovmu zámeru. Harfoboj je Leošom Janáčkom, Čaroskvoucí Alfonsom Muchom, Lunobor Zdeňkom Nejedlým, Oblačný Svatoplukom Čechom. Problémom inscenácie ale zostáva, že z týchto nahromadených symbolov a odkazov nevyvodila režisérka žiaden záver, akoby len tu a tam ilustrovala situácie podľa momentálneho nápadu bez vedomia čo chce vlastne celou inscenáciou povedať. Malo ísť o satiru? A ak áno, kto je predmetom výsmechu – „čecháčkovský“ Brouček, mŕtve, formálne uctievané osobnosti spodobené v obyvateľoch Mesiaca, alebo azda bezhlavo konajúci dav?

Po hudobnej stránke vynikli spevácke výkony titulného Jaroslava Březinu alebo všestrannej Alžběty Poláčkovej v náročnej trojrole Málinka/Etherea/Kunka. Veľký kus práce odviedol orchester pod presnou taktovkou Jaromíra Kyzlinka, spomenúť si zaslúži vynikajúci zbor.
(Neskrátená recenzia vyšla v časopise kod – konkrétne o divadle, pozn. red.)

16.5.2018 00:05:00 Rudo Leška | rubrika - Recenze