Scéna.cz 

Novostavba Slovenského národného divadla si žiada aj nové divadlo

Trubadúr v garáži alebo Straussova Ariadna na noblesnom večierku vyššej spoločnosti, aj takto rámujú režiséri Bendik a Kaegi známe operné tituly. Bratislavský divák si asi bude musieť na súčasné divadlo zvyknúť a o jeho kvalitách by ho mal na jeseň znovu presviedčať Peter Konwitschny, ktorý v Bratislave po svojom Oneginovi naštuduje v októbri Butterfly. Dúfajme, že Opera SND bude (s novým riaditeľom Oliverom Dohnányim – dúfajme úspešnejším ako Peter Mikuláš!) pokračovať v podobných produkciách, rozširujúcich obzor domáceho diváka, ktorý je predsa len zvyknutý chodiť sa do divadla viac pozerať, než premýšľať, a na to dnes už naozaj stačí televízia. Pomôcť by tomu napokon mohla aj novostavba divadla, ktorá je mimoriadne vydarenou ukážkou účelne riešenej divadelnej budovy. Veľké priestory zaisťujú návštevnícku pohodu pred predstavením aj cez prestávky (načim zvážiť, či by nebolo vhodné nechať kaviareň otvorenú aj hodinku-dve po predstavení...), vynikajúco koncipovaná sála opery sa vyznačuje kvalitnou akustikou a diváckym komfortom (výhľad na celé javisko aj z krajných miest, výrazná elevácia, dostatok priestoru atď.). Nadôvažok neruší diváka opulentnou architektúrou, ktorá by už vopred nevhodne sugerovala konkrétny estetický vnem, ako sa bohužiaľ stáva v nevkusných interiéroch bohato zdobených operných budov – výkladných skriniach sebavedomého meštianstva.

Trubadúra veru neľahko režírovať – Salvatore Cammarano sa málo postaral o zrozumiteľné pretlmočenie španielskej romantickej drámy. Čo však nie je v librete, je v geniálnej partitúre, ktorá charakterizuje tam, kde spisovateľ zlyháva. O vlastnom zmysle inscenácie však musí presvedčiť režisér a myslím, že Martinovi Bendikovi sa to podarilo. V jeho inscenácii nie je hodnotné samo mechanické presunutie kamsi do našej prítomnosti, ale úspešný pokus o logické načrtnutie vzťahov a ich zdôvodnenie. Miesto Verdiho cigánov akýsi umelci-squatteri-bohéma (etymologická súvislosť nie je náhodná) alebo prosto konkurenčný gang contra mafiánska banda grófa Lunu. Miesto činu – podzemné garáže (neviem, kde sa schádza podsvetie – etymologická súvislosť zrejme opäť nie je náhodná –, ale voľba sa mi nejaví nelogická). Potrebné zmeny prostredia sú – na Slovenské pomery brilantne – docielené premyslenou svetelnou réžiou. Ak niektorí recenzenti vyčítajú režisérovi stret s libretom, potom si azda málo uvedomujú, že inscenácia je predovšetkým výpoveďou samou o sebe a že (nepochybne zámerný) stret (komunikácia) s textom vyvoláva cielené napätie a priestor pre prípadnú intelektuálnu divácku konfrontáciu, ako je v divadle koniec-koncov nutné. Čo však možno režisérovi vytknúť je, že pri skutočnosti, ktorú na javisku vybudoval, nezostal a pustil sa – v rámci zvoleného scenára nepatrične – do divadla metafory („útok“ hudobnými nástrojmi). Škoda len, že v Bratislave sa musia pre aktuálne živé divadlo okrem divákov získavať aj speváci. Ich pasivita a neochota podriadiť sa režisérovmu gestu bola zjavná. Hrajú teda to, na čo sú zvyknutí. A to je bohužiaľ klišé. Samozrejme, nie je to len ich vina – režisér ich mal o svojom poňatí presvedčiť. Po hudobnej stránke bola júnová repríza stabilizovaná, ale manko vo výraze a v potrebných kontrastoch bolo v orchestri citeľné. Zo sólistov spomeňme aspoň ozdobu reprízy a príjemné prekvapenie Vitomira Marofa ako Lunu.

Ariadna na Naxe je tiež príkladom súčasného divadla, aj keď krotším. Žiadna baroková Viedeň, ale večierok mondénnej (pravda, západnej) spoločnosti 80.-tych rokov (?) 20. storočia. Doba, ktorá neplynula tak búrlivo, ako dnešný digitálny svet, predsa ale žila dnešnými problémami. Samotný posun však Dieter Kaegi nezúžitkoval tak ako mohol, nezdôvodnil ho dostatočne javiskovým dianím (ako to urobil Bendik), takže jeho réžia zostáva – popri všetkých remeselných kvalitách a individualizovanej charakteristike postáv – pomerne konzervatívnou. Najväčším prínosom inscenácie je hudobná zložka. Orchester hral na repríze v dávno nepočutej kvalite (aj keď stále „v rámci možností“) pod presnou taktovkou Waltera Kobéru, dirigenta, ktorého by v Bratislave potrebovali častejšie. Zároveň divadlo ponúklo špičkové obsadenie (z vlastného súboru!) – Iveta Matyášová ako krehká Ariadna (miestami sa žiada viac dramatického výrazu), Ľubica Vargicová s brilantnou koloratúrou Zerbinetty a Sergej Larin ako (trochu privážny) Bakchus. Dôstojne obstála i Denisa Šlepkovská ako excentrický skladateľ. Škoda, že si takúto zostavu nechá ujsť napríklad televízia. Sú to tak trochu iné Superstars.