Scéna.cz 

Režisér Bednárik kľúč k Manon Lescaut nenašiel

S Manon Lescaut akoby sa po rokoch opovrhovania rotztrhlo vrece. Len české operné scény ju v ostatnom čase uviedli niekoľkokrát (Ostrava, Plzeň, Liberec) a neinak tomu je aj v Európe, kde – ako sa zdá – Puccini (dočasne?) vytlačil lyrickejšieho Masseneta. Voľba titulu pražskou Štátnou operou preto asi neprekvapí, bohužiaľ však ani tentoraz nemám pocit, že by nasadenie titulu bolo motivované nejako hlbšie, či snáď dokonca programovo. Prinajmenšom však treba oceniť, že sa pri príprave venovala dostatočná pozornosť výberu tvorcov, čo nebýva pravidlom. Ani tentoraz sa inscenácia nevymanila zo všeobecne nízkej úrovne produkcií divadla a len poukázala na obvyklé boľačky súboru. Neochota a nechuť ku kvalitnej umeleckej práci a chýbajúca pozitívna energia doslova sálajú z tohto javiska už dlhší čas a k náprave asi kozmetické úpravy nepostačia.

Hoci dirigent Marco Zambelli nie je neznámou veličinou a s jeho angažovaním boli asi spojené nádeje na „talianskeho“ Pucciniho, nenaplnili sa ani zďaleka. Dirigent zrejme precenil kvalitu tunajšieho orchestru, ktorá sa, otvorene povedané, neustále zhoršuje, a nedokázal teleso doviesť ani len k základnej súhre, už vôbec nie k potrebnému výrazu – kde mal byť orchester spevákovi subtílnym partnerom, neprajne opanoval pole. V práci so sólistami nebol jeho úspech omnoho väčší, aj keď aj to pripisujem najmä ich kvalite – Igor Jan, ktorý asi očaril vedenie opery svojim lahodným timbrom (ako by sa dalo usudzovať z jeho častého účinkovania), no na rytiera des Grieux skrátka nemá ani kultivovanú techniku, ani žiadúci rozsah. Nadôvažok (opakovane!) nepreukázal ani základnú hereckú dispozíciu, bez ktorej naozaj operné divadlo robiť nemožno. O to viac vynikla Tiziana Caruso, ktorá upútala v titulnej role už na ostravskom javisku (Osobnosť mesiaca Divadelných novín 17/2006). Jej Manon vládne predovšetkým ušľachtilým a kultivovaným sopránom temnejšej farby, nestrácajúcim svoj pôvab ani vo vyšších polohách. Zdá sa, že práve toto je rola, ktorá si speváčku našla. Z obsadenia druhej premiéry treba upozorniť tiež na kvalitný výkon Miguelangela Cavalcantiho (Lescaut), ktorý dokázal úplne využiť aj menší priestor, ponúknutý mu autorom.

Režisér Jozef Bednárik, ktorý sa chcel touto prácou s pražským publikom rozlúčiť, tentokrát bohužiaľ nedokázal vytvoriť plnokrvné moderné divadlo, na aké sme uňho zvyknutí. Predovšetkým vidím manko v práci so sólistami, pri ktorej sa spoľahol skôr na aranžovanie, než presné nuancovanie situácií. Myšlienkové pozadie inscenácie, votkané do trochu ťažkopádne pôsobiacej výpravy ponášajúcej sa na 70.-80. roky (scéna Vladimíra Čápa a kostýmy Josefa Jelínka), pôsobilo ako nostalgické ohliadnutie sa za jedným ženským osudom, ktorý režisér vidí v historických premenách (divadelne efektný ale bol len obraz postáv vystupujúcich z obrazov v barokovej pinakotéke v 1. dejstve). Ako intenzívne sa dá rovnaká idea zhodnotiť, o tom by mohla na porovnanie svedčiť napr. Alcina Christofa Loya (Hamburg, Mníchov) – ale takémuto divadlu sme myšlienkovo vzdialení omnoho viac než nejakých 300 kilometrov. V programe sľubovaná krutosť a tvrdosť teda zostala len na papieri a veľká aktuálnosť príbehu v osudovom hedonizme sa utápajúcej zostala nevypovedaná.